Česká astronomická společnost

Je teplá voňavá jeseň ešte niekedy dávno pred našim letopočtom. Unavený pútnik leží na tráve a díva sa na oblohu posiatu hviezdami so striebristým pásom Mliečnej cesty klenúcou sa vysoko nad obzorom. Len kúsoček pod ňou si všimne slabý hmlistý fliačik, netušiac to, čo vieme dnes, že sa díva na najvzdialenejší objekt viditeľný voľným okom.

Tento obláčik prvýkrát popísal v Knihe stálic perzský astronóm Abd ar-Rahmán ibn Umar as-Súfí v roku 964 a ešte aj Christian Huygens či Edmund Halley v 17. storočí ho považovali len za akýsi otvor v oblohe, ktorým k nám preniká "večné svetlo". Ďalekohľad naň prvýkrát namieril v decembri 1612 Simon Maurus a "Veľkú hmlovinu v Androméde" zaradil do svojho slávneho katalógu Charles Messier 3. 8. 1764 pod číslom 31.

Prvú fotografiu M 31 urobil už v roku 1887 Isaac Roberts a dlhá expozícia odhalila aj štruktúry okom neviditeľné - špirálové ramená. Pravá podstata objektu však ostala neodhalená a o vzdialenosti sa viedli len dohady. Edwin Hubble v roku 1923 však objavil 2,5 metrovým reflektorom na Mt. Wilsone priamo v nej 12 cefeíd a pomocou týchto "štandardných sviečok" určil vzdialenosť na milión svetelných rokov. Dnes vieme, že aj on sa mýlil, vzdialenosť tejto obrej galaxie je 2,5 milióna svetelných rokov. Okrem naše domovskej Galaxie (Mliečna cesta) ju máme preskúmanú najlepšie. Obe sú najhmotnejšími členmi Miestnej skupiny galaxií, ku ktorým patrí aj špirálovitá galaxia M 33 v súhvezdí Trojuholník a ďalších 30 ďalších, prevažne trpasličích galaxií, ktoré sú od nás vzdialené až do vzdialenosti vyše 5 miliónov svetelných rokov. Priemer M 31 je takmer 200 000 svetelných rokov a hmotnosťou vyše 400 miliárd hmotností Slnka prevyšuje tú našu. Je teda našou väčšou sestrou, no aj to len dočasne. Posun spektrálnych čiar totiž prezrádza, že sa k nám približuje rýchlosťou 300 km/s a za dve miliardy rokov preletí okolo našej Galaxie. Zákony nebeskej mechaniky však zapôsobia aj tu. Po 2-3 ďalších miliardách rokov sa k nám zase vráti, no to už obe splynú do jednej gigantickej eliptickej galaxie. Je to teda sestra, neskôr bude dvojčaťom a nakoniec aj kanibalom...

Galaxiu v Androméde uvidíme poľahky na tmavej oblohe už voľným okom, veď jej jasnosť je 4,5 magnitúdy. Stále to však je len hmlistý, pomerne nenápadný obláčik. Jej plocha je 190 x 60´ a poteší už pohľad triédrom. Skutočnú krásu si však vychutnáme až výkonnejším ďalekohľadom či na fotografii, ktoré odhalia množstvo detailov. Fotografoval ju snáď už každý a môže sa zdať, že je to úloha ľahká a pri takom známom objekte aj nezaujímavá. Zdanie však klame. Jadro je jasné, okrajové partie slabé a prvé pokusy bývajú sklamaním. Tak nejako to snáď bolo aj pri začiatkoch Karla Bůnu. Nevzdal sa však a teraz nám predkladá svoje dielo, ktoré neúnavne exponoval desiatky hodín a ďalšie strávil pri spracovaní. Zaviedol nás do vzdialeného sveta, odhalil nám našu galaktickú susedku v celej jej kráse so všetkým, čo k nej patrí. Laikovi aj odborníkovi sa nad skvelým výsledkom tají dych. Zaujmú mohutné špirálovité ramená s červenkastými hmlovinami, tmavé Bodeho pásy, modrí veľobri či množstvo hviezdokôp, z ktorých vyniká hviezdna modrastá asociácia NGC 206 v ľavej časti ramena. Nádherná hra farieb, jasných oblastí popretkávaných tmavými hmlovinami, nahliadneme až takmer do jadra. Ročne je v tejto najsledovanejšej galaxii objavených okolo 20 nov a to prevažne amatérmi. A takými sú aj autori astrofotografie tohto mesiaca.

Pri hornom okraji snímky (sever je vpravo dole) je ešte jedna satelitná trpasličia galaxia M 32, ktorá je však dvakrát ďalej ako M 31 a dole M 110, už len vo vzdialenosti milión svetelných rokov. Dodnes nepoznáme dôvod, prečo tento pomerne jasný objekt 9. hviezdnej veľkosti Messier nekatalogizoval. Stalo sa tak až v 20. storočí a M 110 je posledným objektom tohto slávneho katalógu.

Ak sa chcete pozrieť na tento zaujímavý objekt, nemusíte čakať do jesene ako onen pútnik. Veď galaxia je cirkumpolárna a aj teraz, už zvečera je vysoko na východným obzorom. A pri pohľade ďalekohľadom, keď fotóny z nej podráždia v oku vaše tyčinky, spomeňte si na úžasnú fotografiu, ktorú ocenila aj porota České astrofotografie měsíce.

Ďakujeme autorom za pôsobivú fotografiu, za nevšedné zachytenie nášho galaktického suseda, za nádherný pohľad do hlbín vesmíru. Prajeme ešte veľa jasných nocí a skvelých fotografií.

Autor snímku

Karel a Martin Bůna (47 a 18 rokov)

Technické údaje a postup: