Pozorovania tohto úkazu v minulosti sú spojené, okrem množstva veľkých mien svetovej vedy, aj s významným astronómom 18. storočia, rodákom z regiónu Banskej Štiavnice - Maximiliánom Hellom. Pozoroval prechod Venuše v roku 1761 a následne v roku 1769 pripravil a viedol úspešnú expedíciu, ktorej cieľom bolo pozorovať prechod Venuše za severným polárnym kruhom. Práve v týchto dňoch, presne 14. apríla 2012 si pripomíname 220 rokov od úmrtia nášho učenca.
Maximilián Hell sa narodil 15. mája 1720 vo Windschachte, dnešných Štiavnických Baniach pri Banskej Štiavnici. Jeho otec Matej Kornel Hell tu v tom čase pôsobil ako hlavný banský inžinier. Významnou mierou sa podieľal na výstavbe systému štiavnických "tajchov", umelých jazier, ktorých voda poháňala pomocou dômyselných systémov čerpacie stroje a niektoré z banských zariadení. Budúce smerovanie jeho nadaného syna Maximiliána, tak významne ovplyvnili projekty a výpočty, s ktorými od detstva prichádzal do kontaktu. Maximiliánovu pozornosť však priťahovali hlavne prírodné vedy. Svoju cestu k nim si po štúdiu na gymnáziu v Banskej Bystrici zvolil vstupom do jezuitského rádu.
Ďalšie kroky ho priviedli do Viedne, kde sa mu dostáva vzdelanie v oblasti filozofie, matematiky a astronómie. V roku 1745 sa dokonca stáva asistentom, v tej dobe známeho fyzika a matematika, profesora Jozefa Franza na jezuitskom Viedenskom observatóriu. Po krátkom pôsobení v Levoči dokončuje štúdium a v roku 1751 je vysvätený za kňaza. Popri práci duchovného tak naplno štartuje aj jeho vedecká dráha. A hneď na jej začiatku zasahuje do diania na území Slovenska. Nadriadení ho poverujú založením hvezdárne pri Trnavskej univerzite. Následne odchádza do Kluže v Sedmohradsku, kde sa okrem pedagogickej činnosti, venuje aj vede a aj tu buduje astronomické observatórium.
Významným medzníkom v jeho živote je rok 1755, kedy sa z poverenia Márie Terézie stáva ako 35-ročný, riaditeľom Viedenskej univerzitnej hvezdárne. Túto významnú funkciu vykonával až do svojej smrti. Počas pôsobenia v tejto funkcii sa zaoberá aj publikačnou činnosťou. K najvýznamnejším dielam patria Ephemerides astronomicae ad meridianum Vindobonensem. Bola to určitá forma astronomickej ročenky vydávaná pod Hellovým vedením od roku 1757. V nej naplno uplatnil svoj zmysel pre exaktnosť a postupne tak získal uznanie vtedajšieho astronomického sveta.
 Vedeckým vrcholom Maximiliána Hella bolo pozorovanie prechodu Venuše popred slnečný disk, spracovanie nameraných údajov a ich interpretácia. Význam tohto pozorovania podčiarkuje zriedkavosť tohto úkazu, ktorého perióda je 243 rokov. V tomto dlhom časovom úseku nastávajú minimálne dva, maximálne štyri prechody. V súčasnosti v tejto perióde úkaz nastáva v dvojiciach prechodov oddelených od seba ôsmimi rokmi, medzi ktorými je prestávka dlhá striedavo 121,5 a 105,5 roka.
V druhej polovici 17. storočia vypracoval anglický vedec a astronóm Edmund Halley metódu, ktorá umožňovala pomocou presných meraní časov prechodov vnútorných planét popred disk Slnka určiť paralaxu Slnka a výrazne spresniť parametre slnečnej sústavy. Od prechodov Venuše v rokoch 1761 a 1769 mal teda vtedajší astronomický svet veľké očakávania. Hell so svojimi spolupracovníkmi odpozoroval prechod Venuše v roku 1761 z Viedne bez záznamu a presnejších časových údajov. No jedným z hmatateľných dôkazov jeho významného postavenia v astronomickej obci bolo o sedem rokov neskôr pozvanie od dánskeho kráľa Kristiána VII. na pozorovanie druhého prechodu, toho v roku 1769. Nakoľko v našich zemepisných šírkach nebolo možné vidieť celý priebeh úkazu, rozhodol sa Hell pozvanie prijať a cestovať tam, kde bude v júni Slnko nad obzorom po celých 24 hodín - na malý ostrov Vardö až za severný polárny kruh.
Hell si na náročnú cestu za pobočníka zvolil svojho žiaka Jána Sajnovicsa. Dvanásťčlenná výprava vyrazila viac ako 13 mesiacov pred samotným prechodom na konských povozoch z Viedne smerom do Prahy. Sem dorazili 2. mája 1768 a boli prijatí v astronomickom observatóriu pražského Klementína, ktorého riaditeľom bol Joseph Stepling. Strávili tu niekoľko dní a už tu boli nútení riešiť, aj za výdatnej pomoci pražských kolegov, prvé opravy prevážaných astronomických prístrojov. Ich ďalšia cesta pokračovala cez Drážďany, Lipsko, Hamburg až do Kodane, kde boli prijatí na kráľovskom dvore. Odtiaľ sa presunuli do prístavu Trondheim, nalodili sa a na Vardö priplávali 11. októbra 1768.
Najdôležitejšou úlohou po príchode bolo čo najskôr vybudovať pozorovateľňu. Následne sa Hellovi podarilo určiť aj svoju polohu na zemskom povrchu. S pomocou dobových prístrojov a ručnými výpočtami ju určil, v porovnaní s dnešnými meraniami pomocou prístrojov GPS, s presnosťou na neuveriteľných 853 metrov.
3. júna 1769 účastníci výpravy odpozorovali prechod Venuše. Jeho priebeh podrobne popísal aj Ján Sajnovics vo svojom denníku. Podarilo sa im zaznamenať všetky dôležité časové okamihy a stali sa tak jednou zo štyroch najúspešnejších z množstva expedícii, ktoré sledovali tento úkaz po celom svete. Hell použitím Halleyho metódy vypočítal paralaxu Slnka na 8,82 oblúkovej sekundy. Dnešná hodnota je pri tom 8,79415 oblúkovej sekundy. Vzdialenosť Zem - Slnko určil na 149 - 150 miliónov kilometrov.
Výprava samotná nemala však len čisto astronomický charakter. Jej účastníci podrobne študovali miestnu faunu, flóru, život a reč miestnych obyvateľov. Veľkú pozornosť venovali aj výskumu polárnej žiary.
Po návrate do Viedne pokračoval Hell vo svojej vedeckej a publikačnej činnosti. V roku 1771 vybudoval ďalšie observatórium v maďarskom Jágri. Ešte za svojho života bol poctený niekoľkými významnými oceneniami.
Jednou zo zaujímavostí Hellovho života je aj skutočnosť, že sa snažil zaviesť nové pomenovanie časti hviezdnej oblohy. Na počesť anglického panovníka Juraja III. nahradil časť súhvezdia Eridanus Jurajovou harfou. Toto novozavedené súhvezdie bolo dokonca publikované v atlase Johanna Bodeho Uranographia v roku 1801, pod názvom Harpa Georgii. V astronomickom svete sa však neujalo, časom upadlo do zabudnutia a medzi dnešné oficiálne názvy súhvezdí sa nedostalo.
 Maximilián Hell zomrel 14. apríla 1792 na komplikácie spojené so zápaľom pľúc. Pochovaný je na cintoríne v Maria Enzersdorfe pri Viedni, kde mu bola v roku 2010 slávnostne odhalená busta s pamätnou doskou.
Počas celého života sa popri svojich povinnostiach duchovného zodpovedne venoval vedeckej práci. Publikoval 26 väčších alebo menších vedeckých prác. Napísal niekoľko učebníc matematiky, zaujímal sa o jazykovedu, históriu a literatúru. Bol členom mnohých učených spoločností v Európe. Je po ňom pomenovaný kráter na Mesiaci s priemerom 33,3 km a od 31. júla 2000 tiež asteroid 3727 Maxhell.
V súčasnosti sa o šírenie povedomia o ňom snaží občianske združenie Maximilián Hell a jeho meno nesie vo svojom názve aj Krajská hvezdáreň a planetárium v Žiari nad Hronom. Pracovníci tejto hvezdárne sa rozhodli aktivity spojené s pozorovaním Venuše popred slnečný disk zastrešiť projektom s názvom 2012 - Rok Maximiliána Hella. V spolupráci s Astronomickým ústavom SAV v Tatranskej Lomnici a Slovenským zväzom astronómov amatérov chcú významnou mierou prispieť k tomu, aby tento úkaz mohlo vidieť čím viac ľudí na Slovensku a aby sa do jeho pozorovania zapojili predovšetkým žiaci a študenti všetkých typov škôl. Pozorovanie tohtoročného prechodu Venuše pred slnečným diskom je pre nás totiž jedinečnou možnosťou spojiť v očiach verejnosti šírenie odkazu života a diela nášho významného rodáka a popularizáciu tak krásnej vedy akou astronómia nesporne je.
Více: Krajská Hvězdáreň a planetárium Maximiliána Hella v Žiari nad Hronom |
